Prečo upadlo Slovenské poľnohospodárstvo ?

Your Headline

Mnoho ľudí na Slovensko dnes žije zo dňa na deň. Možno aj preto si málokto láme hlavu nad tým, čo bude, ale len nad tým čo je tu a teraz. Nikoho nezaujíma, či je súčasný stav dlhodobo udržateľný, či aj naďalej môže byť Slovensko „automobilovou republikou“ a spoliehať sa na dovoz potravín zo zahraničia.

Dnes už síce nemôžeme hovoriť o úplnej poľnohospodárskej samostatnosti, lebo je pravdou, že pestovanie rôznych potravín, po ktorých je dopyt, nie je možné pestovať v našich klimatických podmienkach. Budem sa preto skôr zamýšľať len nad možnosťou potravinovej nezávislosti. Slovensko si podľa SPPK z vlastných zdrojov vystačí len na necelých 59 percent. Bezpečná hranica sa pritom začína o poriadnych pár schodíkov vyššie - pri 80 percentách. Lepšie sú na tom susedné krajiny, ktoré dosahujú 71 až 85 percent tohto ukazovateľa.V tom sa nám natískajú otázky: Prečo sme sa stali závislými na dovoze potravín zo zahraničia ? Prečo sú slovenské potraviny drahšie ako zahraničné ? Prečo s pádom komunizmu postupne upadlo aj poľnohospodárstvo ?

Odpoveď na túto otázku môžeme nájsť pohliadnutím sa do minulosti, ešte pred obdobie komunistickej kolektivizácie, keď pôdu poväčšine obrábali jej vlastníci - roľníci. Tí svoju pôdu obrábali bez akýchkoľvek dotácií alebo príspevkov a ešte k tomu so ziskom, z ktorého im v podstate plynulo živobytie. Ako to mohli dokázať ? Podľa mňa to bolo tým, že pôda bola ich, záležalo im na vlastnom majetku, a preto s ním narábali tak aby neupadol do krachu.

Koniec ziskového poľnohospodárstva sa teda podľa mňa začal už za komunizmu. Vládnúca strana zložená vtedy prevažne z chudobných vrstiev spoločnosti samozrejme nemohla nechať len tak svojich ľudí napospas vykorisťovateľom. Preto sa malí a chudobní roľníci, ktorí sa do svojej situácie dostali často vlastnou neschopnosťou, začali zoskupovať do družstiev. Tie však nemohli obstáť konkurencii bohatých sedliakov a tak došlo k násilnému zabratiu majetku všetkých roľníkov. Tí boli vyhlásení za kulakov a doslova vyhodení z vlastných domov na ulicu. JRDčka boli už od svojho začiatku stratové. Vedúci týchto spoločenstiev boli práve tí z chudobnej vrstvy roľníkov, čo nevedeli s veľkými lánmi poriadne naložiť. Odvtedy muselo byť poľnohospodárstvo neustále dotované až po dnešné časy.

Systém družstiev sa však postupne utriasol a začal produkovať dostatok potravín i na vývoz. Na udržiavanie tohto systému však bol potrebný neustály dohľad štátu, plánovanie a dotovanie v zlých rokoch.

S koncom komunizmu však skončili aj dotácie. Štát sa chcel zbaviť všetkého, čo pripomínalo minulý režim, aj toho dobrého aj toho zlého. Nato však doplatilo i slovenské hospodárstvo. Snahou novej vlády bolo privatizovať družstvá, čo však bolo úplne najhoršou ranou poľnohospodárstvu. Udržanie tak veľkého majetku v jedných rukách bolo nereálne. Noví majitelia sa k nim často dostali za malý peniaz alebo cez kamarátov a preto si to priveľmi necenili, taktiež zistili, že to bez finančnej pomoci štátu nie je žiadna zlatá baňa a preto sa o ne čoskoro prestali starať. Družstvá sa tak zostali v podstate bez vlastníka a behom chvíle sa rozkradli do posledného kameňa.

Aké je teda možné riešenie na súčasnú krízu poľnohospodárstva ?

Your message...

Comment Stream