Slovenská kultúra v podmienkach totality

20. stor.

Mäkká“ totalita si vybrala obeť predovšetkým v podobe cynického honu na Židov a čiastočne Rómov. Ostatným lojálnym i umierneným nespokojencom nechávala moc istý priestor, stála v čele dotvárania kultúrnych inštitúcií, vzostupu školstva. Pritom predovšetkým vďaka vojnovej konjunktúre rástlo hospodárstvo, stúpla životná úroveň (tomu bezpochyby napomohla aj arizácia). Najmä vďaka týmto skúsenostiam si udržala časť staršej generácie konca 20. storočia spomienky oceňujúce život za slovenského štátu. Komunistická nesloboda ju v tom len umocňovala. Na druhej strane práve Slováci vystúpili v protifašistickom odboji veľmi razantne, vďaka čomu vznikla aj druhá, úplne opačná skúsenosť. Tieto dve polarizované až nenávidiace sa pamäti – do roku 1989 prvá ilegálna, druhá oficiálna – žili a žijú vedľa seba. To, že sa štyridsať rokov vzájomne a slobodne nekonfrontovali, aspoň na Slovensku, tiež posilnilo v poslednom desaťročí 20. storočia polarizáciu postojov, ktoré ústili až do averzií. Počas komunistického polstoročia negatívne a rozporuplné stereotypy „dokvitli“. Javy ako sebapreceňovanie, sebapodceňovanie, pocity ohrozenia, nedôvera k susedom, k modernizácii, obraz nepriateľa a podobne možno sledovať v každej národnej kultúre 19. a prvej polovice 20. storočia. No národy, ktoré žili v demokratických krajinách, sa po druhej svetovej vojne s nimi slobodne vyrovnávali, diskutovali o nich, pomenovávali ich ohraničenú časovú odôvodnenosť. To im umožnilo posilňovať občiansku hrdosť, tolerantný postoj k odlišnostiam a okoliu, ako aj pocit vlastnej perspektívy. Zároveň položili dôraz na tie historické tradície a hodnoty, ktoré spájajú, nie rozdeľujú. Národy strednej Európy (s výnimkou Rakúšanov) nemali možnosť absolvovať takéto slobodné sebareflexie. Ich životu dominovali všeriešiace heslá, ktoré sa menili na prázdne frázy. Vecné uvažovanie potláčalo deklarovanie a memorovanie, skepsu prehnané sebavedomie, zodpovednosť prospechársky utilitarizmus, slobodné rozhodnutia príkazy a zákazy. Kvalitu potlačila do pozadia kvantita, číselné ukazovatele sa absolutizovali. Po druhej svetovej vojne sa harmonická slovenská krajina zmenila na obrovské stavenisko. Výsledkom prudkej industrializácie bolo, že sa Slovensko stalo za jednu generáciu z roľnícko-mestskej krajiny mestsko-priemyselnou. Jeho kvantitatívny vzostup bol už na prvý pohľad všade obrovský. Dobiehalo to, čo mu minulosť odoprela. Vznikali nové kultúrne inštitúcie, zdravotnícke a školské zariadenia, stavali sa byty, cesty. Ako nikdy predtým rástla i životná úroveň, hygiena, pohodlie. V nejednom ohľade sa Slovensko v kvantitatívnych ukazovateľoch vyrovnalo vyspelejším českým krajinám. Oneskorená modernizácia, ktorá v 20. storočí zasiahla všetky štáty kontinentu, však na Slovensku (ešte zreteľnejšie ako vo väčšine iných východoeurópskych krajín) prebehla nielen rýchlo, ale aj neprirodzene. Takmer vôbec sa neprihliadalo na možnosti a potreby malej krajiny. Nový priemysel sa orientoval na energeticky náročné a ekologicky škodlivé odvetvia, najmä na ťažké strojárstvo. Hoci zbrojárska výroba mala na Slovensku starú tradíciu a vo veľkom sa začala budovať v 30. rokoch ako súčasť obrany Československa pred nacistickým Nemeckom, obludné rozmery nadobudla až v 50. a 70. rokoch 20. storočia. Veď 70 percent tovární na smrť, v ktorých pracovalo 100 tisíc ľudí s vysoko nadpriemernými platmi, sa nachádzalo na Slovensku, pričom neveľké Československo patrilo medzi zbrojárske veľmoci. Priemyselná predimenzovanosť stála značné obete. Prudko sa narušil pôvodný ráz krajiny, životné prostredie volalo o pomoc, zlikvidovali sa historické jadrá mestečiek a miest, zaplavili ich odcudzené panelákové sídliská, perspektívy turistiky sa rozplynuli. Kvantitatívny vzostup života vrátane životnej úrovne, vzdelávania a kultúrneho vyžitia, ktorý prvýkrát naplno zasiahol aj nižšie, najpočetnejšie vrstvy slovenskej spoločnosti, sa odohral v podmienkach totalitnej moci a materialistickej ideológie. Preto sa táto modernizácia nespájala súbežne s kultiváciou občianskeho vedomia, tradícií, s liberálnymi slobodami a pluralitou, ale naopak sprevádzala ju uzavretosť, atmosféra pestovania nepriateľstva a podozrievavosti, silné rovnostárstvo, výchova osobnosti závislej od sily kolektívu a štátu. Zatiaľ čo kvantitatívne stránky života stúpali, mnohé kvalitatívne ukazovatele upadali. Komunistická moc deformovala duchovný život Slovákov spočiatku menej ako Čechov, iniciatíva budovania nového režimu sa koncentrovala najmä v českých krajinách. V 70. rokoch sa však tento pomer skôr obrátil. Nenapomohla tomu iba „jemnejšia“ normalizácia na Slovensku, ale aj fakt, že kvantitatívny rast na Slovensku stále pokračoval a nové úrady po vytvorení federácie a posilnení byrokracie potrebovali nových ľudí. Vďaka dôslednému zoštátneniu a novému centralizmu boli od štátu absolútne závislí všetci obyvatelia. To posilňovalo hierarchické myslenie, karierizmus, pretvárku, povrchnosť, získavanie výhod a výsad. U mnohých sa život redukoval na bezproblémové a pohodlné prežitie, pričom oficiálna ateizácia toto vyprázdňovanie duší, relativizovanie morálky a slušnosti priam pestovala. Kolaborácii alebo aspoň ukoristeniu omrvinky z veľkého štátneho koláča, teda prvku veľkého či malého zlyhania dokázalo odolať iba malé percento rodín. O to je dnes zložitejšia náprava. Osobné dejiny ľudí spred roka 1989 patria medzi najtabuizovanejšie témy, je módou vystavovať pred zrkadlo svedomie iných. Deformovanie pamäti tak iba rozkrúca nové kolo. Disharmóniu medzi prudkou modernizáciou a absenciou liberálnych hodnôt ešte zväčšovala neúcta marxistickej (ešte viac leninskej) ideológie k tradíciám a úcta časti spoločnosti k predvojnovej demokracii, slovenskému štátu, odlišná interpretácia odboja a Slovenského národného povstania a pod. Navyše časť Slovákov žila v presvedčení, že štátoprávne postavenie Slovenska je nespravodlivé a dopláca na Čechy, že Maďari majú zlé úmysly. Tento stereotyp nacionálnej podozrievavosti a ukrivdenosti bol po roku 1948 o to vážnejší, že politika a oficiálna kultúra tieto témy, ako aj mnoho iných otázok vybočujúcich z úzkeho poľa povoleného, vyhlasovala za vyriešené a tabuizovala ich. O zakázaných problémoch sa tak hovorilo iba v súkromí – v tichosti rodín, kostolov, prírody, v hluku krčiem. Výrazom takejto duchovnej emigrácie bolo to, že sa popri oficiálnej kultúre vytvorila aj jej neoficiálna, z väčšej miery zakázaná vrstva. Táto neoficiálna kultúra sa udržiavala predovšetkým v slovesnej podobe. Tvorila ju pestrá zmes tradícií, náboženské cítenie, reformnosocialistické, liberálne, ultrapravicové i profašistické politické postoje, idey, koncepcie, názory na dejiny a pod. Spájal ich odpor k moci, ktorá potláčala slobodu, a jej ideológii, ktorá zdegenerovala. V neoficiálnej kultúre vzniklo veľa pozoruhodných myšlienok a pravdivých postrehov. So slobodným svetom však mohla komunikovať iba poskromne a na kritické sebareflexie a korigovanie prežitých názorov mala málo síl a priestoru. Preto sa v opozičnej a ľudovej pamäti zakonzervovali aj rôzne neduhy – sebaklamy, naivita, sentimenty, mýty – bližšie duchu 19. a prvej polovice 20. storočia ako koncu tisícročia. Iná časť neoficiálnej kultúry zasa absolutizovala „veľký“ svet a priam ignorovala domácu historickú realitu. Tak ani oficiálna, ani neoficiálna kultúra, na rozdiel napríklad od poľského či maďarského prípadu, neboli pripravené na pomenovanie a zvládnutie prudkých zmien a protirečení po roku 1989. Komunistická ideológia, podobne ako kedysi osvietenstvo, ostro polarizovala „temnú“ minulosť a „svetlú“ budúcnosť. Postoj k minulosti silne selektovala, zelenú dávala tzv. pozitívnym témam spojeným s triednym bojom, vykorisťovaním. Pritom potvrdzovala ducha starších interpretácií. Dejiny Slovákov sa tak naďalej vnímali ako súvislá sieť útlaku, tentoraz najmä sociálneho (národný útlak sa chápal ako forma sociálneho útlaku), absolutizovala sa plebejskosť, nespravodlivosť a bieda Slovákov, európske duchovné dedičstvo sa marginalizovalo. Aj vďaka zavádzajúcim učebniciam a kvalite vyučovania dejepisu na školách tak pokračovalo vyprázdňovanie slovenských dejín, ich príťažlivosť klesla na bod mrazu, čo sa odrazilo i v okrajovom záujme verejnosti o ne. Historické vedomie sa prakticky ani teraz nekultivovalo, hoci historici napísali viacero zaujímavých.

Comment Stream